O tom, že sa možno vyberieme do Španielska na kongres, sme sa s Dominikou (teda Šerinkou) dozvedeli ešte v zime. Vtedy sa to ešte zdalo veľmi ďaleké a veľmi rozprávkové. Semester však prešiel rýchlo, zrazu prišli prázdniny, tábory, brigády a nakoniec, ani sme nevedeli ako, bolo 25. augusta a my sme sa ocitli spolu na letisku. Už od začiatku to však nebola žiadna rozprávka, ale akčný film plný zvratov a prekvapení.

Naša cesta na medzinárodný kongres Videsu zahŕňala dva lety, jeden lokálny autobus a jeden vlak. Slovenskú delegáciu sme tvorili teda tri – Meri, Šeri a jediná a jedinečná sestra Fany. Zabrať nám dali už pred cestou hmotnostné obmedzenia batožiny, v ktorej sme sa rozhodli prepašovať s nami aj kúsok našej kultúry – veľké balenie horaliek. A hoci sme z cesty mali všetky patričný stres (Šerinka dokonca prvýkrát letela!), spojenými silami a jazykovými schopnosťami sme sa nakoniec šťastne dopravili do španielskeho mesta Seville. Aj s horalkami.

Hneď ako sme vystúpili večer z vlaku, sme na ulici stretli sestričky, ktoré nám nedovolili zatúlať sa ďalej, a s veľkou láskavosťou a energiou nás doviedli do kláštora, kde sa konal kongres. Dorazili sme akurát v čase večere a hneď prišli aj prvé náročnejšie jazykové úlohy, ako požičať si fén, vyriešiť pokazený záchod na izbe alebo zistiť, či majú aj nejaký španielsky kepuč, teda pardon, kečup. A na druhý deň ráno to začalo naozaj.

Samotný kongres bol niečo úžasné, fascinujúce, niekedy trošku chaotické, no väčšinu času premyslené a dopodrobna zorganizované. Bol plný programu, aktivít, prednášok, workshopov a najmä, intenzívnej socializácie. Hoci sme sa (alebo aspoň ja) najprv obávali, či sa nám podarí prelomiť ľady v takej medzinárodnej a multikultúrnej spoločnosti, ukázalo sa, že keď sa stretnú ľudia, ktorých spája láska k rovnakým veciam a záujem o rovnaké témy, či už je to dobrovoľníctvo alebo kórejské seriály, rozdielny jazyk je ten posledný problém. Postupne, a niekedy s miernym využitím gestikulačných prostriedkov, sme si našli kamošov a kamošky z Maďarska, Talianska, Japonska, Kórey, Filipín, USA..

Hlavnými témami kongresu boli sociálna spravodlivosť, integrálna ekológia a digitálna komunikácia. Ako pristupovať k týmto oblastiam v kontexte každej krajiny a ako pomenovať a riešiť problémy, ktoré sú v nich aktuálne. Deklarácia, ktorú sme z našich postrehov vytvorili, opisuje záväzky Videsu v rámci jednotlivých tém, na najbližšie štyri roky. Bolo to veľmi zaujímavé a najmä inšpiratívne, počuť názory k týmto témam od ľudí rôzneho veku aj národnosti. Cítila som sa veľmi dôležito, musím sa priznať načisto. Okrem tejto veľmi serióznej práce sme stihli počas kongresu aj výlet, dokonca dva. Mestečko Valverde, kde žila blahoslavená Eusebia a samozrejme, centrum Sevilly, keď už sme tam boli.

O áno, začalo to sčista-jasna, veľmi nečakane, keď som sa dozvedela, že budeme vyslané za vides na kongres do Španielska. Prvé pocity a dojmy boli také, že: ,,Ou nou, ja budem prvýkrát letieť, tak to snáď nie.” Celý letný semester som bola ako na ihlách, pretože bol to môj bakalársky ročník, takže des a šialenstvo pretrvávalo až do 2.6., kedy sa zo mňa oficiálne stal bakalár Novosádová. No a potom mohli nastať ďalšie stavy, stavy, že ako sa pobalím do ruksaka s rozmermi 40x30x20. Tento problémis, sme s Merinkou pociťovali veľmi dlho. Až nakoniec to Meri vzdala a dokúpila kufor a ja som sa odhodlala, že s pomocou Božou to zvládnem. A ó áno, aj som to dala. Nastal 25. august a ja som až na letisku začala pociťovať nejaké stavy, že: ,,To snáď nie, čo to bude v tom lietadle.’’ Samozrejme, všetko bolo v porádečku a bolo to skvelé, takže už len lietadlom 😅.

Ak si myslíte, že cez Duolingo sa jazyk nenaučíte, tak ste na omyle, pretože naša Merinka speakovala po španielsky, keď sme potrebovali kúpiť lístok na autobus a vlak a stačila jej k tomu táto aplikácia. Ako spomínala Meri kolízie počas cesty samozrejme museli nastať a to také, že sme chtiac-nechtiac vystúpili na inej vlakovej zastávke ako sme mali a tak sme si počkali na nástupišti hodinu. Na druhej strane to bol čas rozhovoru, ktorý sme neskôr vôbec neľutovali.

Musím povedať, že tento kongres bol skvelý a mali ho dobre organizačne premyslený. Každý mal vlastnú izbu, kúpeľňu a klímu. Tým pádom keď ste si čiapli klímu na 18 stupňov a na druhý deň ste si povedali, že dáte si 20, aby ste tam nemali ako v mraziaku, tak ste boli na omyle. Ešte chladnejšie tam bolo. A to, že neviete akú kolíziu spôsobíte, keď si v prvý deň príchodu vypýtate kečup – celý čas vás budú volať ,,Kečup lady.”

No a čo by som povedala k jazykovej bariére a mojej socializácii? Bolo to ťažké. Najskôr som sa neodhodlala, ale potom som sa skamarátila s Kórejkami a Maďarmi a smiešky nastávali. Začalo to kórejskými seriálmi a skončilo to pozvaním na ročnú misiu do Kórey. Vykročenie z komfortnej zóny bolo aj počas spoločných raňajok, obedov a večerí, kedy sme sa snažili sedieť pokaždé s niekým iným. Jedným z krásnych momentov bol Noc národov, kedy si každá krajina pripravila nejaký krátky program a predviedla ho. No a výlety? Tie boli krásne, len trošku natesnané. Ale keď niečo treba vybaviť, tak big boss zhora to zariadi – myslím zmrzlinu, ktorú sme nestíhali, ale nakoniec celá naša skupina bola. Samozrejme tieto zážitky by som mohla vymenovávať donekonečna, pretože ich bolo mnoho a sú nezabudnuteľné – skúšanie hanbuku, pálivá omáčka z Kórey, pozvanie na misiu na Filipíny…

Nakoniec ani nevieme ako a bol koniec a nastala nedeľa večer, kedy sme sa lúčili, vymieňali si čísla, instagramy, dohadovali výlety a samozrejme, že niekoľko slzičiek sa prelialo. No a že ste sa s niekým nestihli rozlúčiť v nedeľu? No tak to sa vyriešilo v pondelok ráno na letisku, kedy sme sa tak stretli s viacerými – skupinka z Partugalska, Ameriky a tak 🫶🏼.

Vaše Šerinky ☺️🫶🏼

Toto podujatie bolo podporené z dotácií Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR, ktoré administruje NIVAM.